Nedeliteľnou súčasťou obce sa stala miestna časť Malý Ostrov, vzdialená približne 1 km. Dodnes ju tvoria samoty, ktoré netvoria uzavretú obec ako ju u nás bežne poznáme. Prvá známa písomná zmienka o Malom Ostrove je z roku 1664 v súpise tureckých vyberačov daní, keď je spomínaný spolu s Veľkým Ostrovom. Osada patrila do ejáletu Nové Zámky, náhije Sala, ktoré ležalo v livá Leopoldov. Obe samoty boli mírmíránovým hássom (benefíciom). Spomína sa tu 11 zdaniteľných domácností s 50 obyvateľmi. V prvej polovici 19. storočia je na Malom Ostrove zaznačených 6 domov (r. 1863). Na poľnohospodárske využitie sa po Debrecene druhý najrozsiahlejší chotár v Uhorsku mesta Gúty stal vhodnejší až od roku 1876.
Po príchode nových osadníkov je tu v r. 1888 zaznačených už 20 domov. Tunajší obyvatelia sa živili sezónnymi prácami ako nádenníci na veľkostatkoch, mimo sezóny plietli z prútia či pálky košíky, lovili divú zver, rybárčili. Rozšírené bolo ovocinárstvo.
Takmer každý rok zaplavovali toto územie povodne. V roku 1899 sa zaviedlo preto pravidlo, že každý majiteľ pozemkov musel za každé jutro zeme navoziť na hrádze päť a pol kubíka zeminy. Od roku 1883 počas sezóny premával na trase Zemné – Komoča - Gúta - Komárno nákladný parník, ktorý okolitým obyvateľom dopravoval na trhy a jarmoky dopestovaný tovar, v obmedzenej miere aj osoby. Od roku 1886 premával na tej istej trase parník s lodnými skrutkami. Medzi Malým Ostrovom a Komočou premávala na Váhu do 60. rokov 20. storočia kompa. Bol to pontón zavesený na oceľovom lane, využívajúci na plavbu silu vodného toku Váhu. Dobytok sa od jari do jesene pásol na pasienku Dögös, kde stála dlhá dosková šopa na ustajnenie zvierat a dva malé pastierske domce.
Chotár bol väčšinou v urbárskom majetku rôznych gazdov a osobnom vlastníctve. Menšie plochy pôdy vlastnili cirkevné školy a obec Gúta (terajšie Kolárovo). Obyvateľov samôt Guťania nazývali „kintlakók“ (vonkajší obyvatelia). Na území Malého Ostrova sa nachádzala len krčma. Nakupovalo sa v Komoči, Kolárove a Zemnom. Na bohoslužby sa chodilo do Kolárova, kde boli pochovávaní aj zosnulí.
Zvýšenie počtu obyvateľstva v osade bolo podnetom na stavbu rímskokatolíckej školy v roku 1905. Je to secesná prízemná budova na pôdoryse s tvarom L so vstupnou verandou. Tu bola jedna učebňa a byt učiteľa. Neskôr bola v areáli postavená budova dvojtriednej školy.
Oproti škole pri ceste do Nededu stojí drevený kríž s liatinovým korpusom postavený okolo roku 1920. Kríž, okolo ktorého je kovaná ohrada, bol opravený v roku 1995 miestnym umeleckým kováčom Titusom Angyalom.
V osade nechal roku 1934 postaviť miestny krčmár Mihály Molnár s manželkou Jolanou Nagyovou z vďaky za vyzdravenie ich syna Božiu muku. Pamätná tabuľka na Božej muke je dielom kamenára Fellnera z Nových Zámkov. Okolo objektu je kovaná ohrada. Pri Božej muke sa konajú miestne hody.
V nike domu na „Makácssaroku“ je malá soška Panny Márie, prejav rímskokatolíckej viery tunajších obyvateľov.
V pohnutom povojnovom období bola časť tunajšieho obyvateľstva prinútená zanechať svoje malé domy a odsťahovať sa na nútené práce do Čiech, alebo presídliť sa do Maďarska.
V roku 1955 si v intraviláne obce ako prvý postavil neštátny dom maloostrovčan Gabriel Bazsó. Obec sa skrášľovala, naďalej bola v plnom prúde svojpomocná výstavba. Z počiatočných priateľstiev sa vyvinuli trvalé vzťahy.
Na Malom Ostrove je celkom 94 domov, z ktorých je 65 obývaných. žije tu približne 127 obyvateľov vyššieho vekového priemeru. Niektoré domy sa začínajú využívať na rekreačné účely.
V obci žije 30% občanov národnosti slovenskej a 70% občanov národnosti maďarskej. Rozdielnosť národnosti a jazyka si ľudia v každodennom styku ani neuvedomujú. Navzájom sa rešpektujú a žijú vo vzájomnej úcte a priateľstve. Spolu prežívajú svoje radosti i smútky, spolu riadia a skrášľujú svoju obec. Dvojjazyčnosť obyvateľov obce je samozrejmá. Na zábavách sa spievajú rovnako slovenské ako aj maďarské pesničky.
Budova bývalej základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským na Malom ostrove, ktorá svojmu účelu slúžila do roku 1970, je dnes letným táborom detského domova v Kolárove. V obecnom cintoríne v pokoji odpočívajú zosnulí rôznych vierovyznaní.
V roku 1977 stráca obec vlastný poštový úrad. V obci ostáva iba poštové stredisko patriace k Poštovému úradu v Kolárove.
